autorka - Wikky
Keď vidím,
ako kvapky dažďa pomaly po mojom okne stekajú dole,
všimnem si to krásne modré nebo,
aké je zrazu zamračené a tmavé.
Vtedy si spomeniem na teba, na nás,
bolo nám spolu krásne,
ale teraz ma srdce bolí
a už to nieje také priezračné a jasné.
Idem spomínať - smútit, hneď aj plakať,
spomienky zlé a dobré,
vybrala som sa rátať.
To krasné,
čoho bolo veľa,
zrazu dobehli hádky,
slzy a nedôvera.
Nevedeli sme sa na ničom dohodnúť,
naše cesty života sa rozdelili,
ale ja sa bez teba nikam nedokážem pohnúť,
cítim sa, akoby ma zabili.
Keď si mám čo i len predstaviť,
že by som bez teba mala žiť,
rozklepe sa mi celé telo
a trvá mi dosť dlho sa z toho zotaviť.
Ja ťa nechcem stratiť,
nechcem o teba prísť,
priala by som si,
aby si sa vrátil,
ibaže ma práve teraz od teba delí iba nenávisť.
Je to zvláštne,
nikdy môj život nebol taký plný vášne
a teraz keby ťa mám stratiť,
viem, že už potom sa nebudeš môcť vrátiť.
Prosím neodchádzaj,
prečo to už medzi nami nie je také ako predtým?
preco už spolu nezohrávame taký dobrý tým?
Z ničoho nič sa to skončilo,
proste si povedal koniec
a našej spoločnej budúcnosti odzvonil zvoniec.
Prosím vráť sa spät,
druhý krát už tú istú chybu neurobím,
už žiadnej nenávisti niet,
naopak tú chybu aj s mnohými ďalšími napravím.
Keď si odišiel,
úplne som stratila chuť do života,
nevedela som sa s tým vyrovnať,
stále som verila,
že sa vrátiš späť,
no od života som chcela asi priveľa.
Ja končím tieto verše,
idem ešte spomínať,
na tie naše spoločné chvíle,
v mojej mysli sa pozerať.
