Autor: SamMcDaimler
Mračná pohladia nohy cesty,
kde pútnik bez batoha,
putuje a nechce mať resty,
či skalí mu pohľad obloha.
Odvaha i rozum hádali sa v ňom,
či putovať a či zostať nocou dňom.
Zvíťazila odvaha, čo bila sa s rozumom,
rozum pochopenie zanechal, čo bolo odvekým zákonom.
Jeho nohy vďačné, zvedavé, pokorené,
zrazu zbadajú Boží výtvor.
Kolená sťa z mramoru vytesané
z úctou hľadia na ten chór.
Tam, kde medvede hádali sa so zemou,
kto dokáže byť viac sám sebou,
zastavil sa príbehu nášho hrdina
a zvolal v duchu "všetko sme rodina !"
I zbledla jeho tvár hľadiac pred seba,
ale nevidí tam,
nevidí tam kde treba,
kde má nebezpečie stan.
Od severu po juh je krása,
do sveta pútnik hlása
a od východu po západ dodáva
je ešte krajšia pridáva.
Tam dolu ľudia náhlia sa a bláznia zbytočne,
tu hore kde ticho obľubuje sa,
sa žije a nemyslí na nič videľne,
až myslieť si škoda obzrieť sa.
Keď už pútnik vystúpil
a bosou nohou okúsil,
pozrel sa vôkol seba naprieč,
poďakoval poníženen a šiel preč.
